Iaidó

Iaidó sa prekladá ako „cesta meča“ alebo „cesta tasenia meča“. Je snáď najfilozofickejšie orientované zo všetkých japonských budó (bojových umení). Aj keď je dnes oveľa formálnejšou disciplínou, vyzerá to, že je pochopené oveľa menej ako mnoho iných budó foriem, ktoré vznikli v povojnovom období (po roku 1945). To môže byť spôsobené faktom, že iaidó bolo predmetom nespočetných nejasných interpretácií vo svetle ako klasických, tak moderných ideálov.

Pre priemerného človeka je mimoriadne ťažké porozumieť a oceniť to, že pravá prirodzenosť iaidó je protikladom bojového úsilia. Vnútorne je iaidó naozaj nebojová telesná a duševná disciplína najvyššieho rádu založená na predpísanom používaní tradičného japonského meča (katana). Zjavný paradox, kedy človek praktizujúci iaidó, ktorý vďaka svojej zručnosti ovládania meča má schopnosť zabiť, avšak nekoná tak, je vyzdvihovaný a učí sa, že nemá absolútne žiadny vedomý zámer zabíjania ostatných a mečom vládne iba, aby onore o sameru – kontroloval svoje „ja“. Môžeme povedať, že hlavnou podstatou iaidó je dosiahnutie víťazstva nad súperom bez tasenia meča, inými slovami duchovne premôcť súpera, kým je meč v saya.

Znaky pre Iaidó a ich význam

Rozbor znakov, ktoré sa používajú v slove „iaidó“, (居合道) sa ukázal ako užitočný pre pochopenie podstaty tohto umenia. Znak i (居) poukazuje na množstvo rozdielnych postojov, ktoré môžu byť zaujímané ľudským telom za súčasnej prítomnosti stavu vysokej vnútornej motivácie. Táto motivácia je charakterizovaná cieľavedomou vôľou: vôľou, ktorá je zbavená strachu a očakávania neúspechu a presne tak jedná s neochvejným presvedčením, že to, čo koná, je správne.

Druhým znakom je ai (合), ideogram, ktorý je odvodený od schopnosti človeka rýchlo sa adaptovať na akúkoľvek nastávajúcu okolnosť v živote. Ai je v skutočnosti symbolom reagujúceho prístupu, duševného stavu, ktorý je charakterizovaný extrémnym stupňom flexibility mysle a ktorý sa taktiež odráža v telesných akciách. Je to práve ohybnosť mysle, ktorá dovoľuje majiteľovi harmonizovať sa telesne i duševne so svojím druhom, inou vecou alebo udalosťou, nehľadiac na to, ako protichodný môže byť ich smer oproti ich vlastným myšlienkam a činom.

Dó (道) značí miči, čo je cesta alebo dráha, ktorú má človek v živote sledovať. Dó môže byť dosiahnuté jedine dlhým procesom tréningu tvoreným vytrvalým úsilím a tréning v tomto energickom duchu k dosiahnutiu osobnej dokonalosti odráža primárny a jediný pravý účel všetkých klasických systémov budó.