You are here:   Home Events Reports Turčianske Teplice 9.-10. 5. 2009
Turčianske Teplice 9.-10. 5. 2009 PDF Print E-mail
User Rating: / 45
PoorBest 
Wednesday, 27 May 2009 01:04
Spomienka červených kolien z minulého roka sa mi vynorila ešte pred tým, než sme sa stihli pohnúť z Košíc. Ale zas na druhej strane, kolená poriadneho „iaidištu“ majú nádych cviklovo nebeskej a výnimkou nie som ani ja. Táto kolenná myšlienka mi ešte dlho vŕtala v hlave sprevádzaná dookola opakujúcimi sa skladbami, ktoré mám vo svojej mp3-ke.  Ako vždy zobudila som sa na bolesť šiji, voči ktorej som už skoro odolná. Pár kilometrov a ružový penziónik bol pred nami.

Sobota ráno 5:49. To som už akože naozaj hore a nespím? Pre prípad vlastnej nedôvery si ešte stisnem jeden atemi bod na ruke. Auuu. Fakt to tak vyzerá, že som už vyspatá. Ani sa nečudujem po celotýždňovom vstávaní o 5:15. Následky sú zato brutálne, priam až nepríjemne ironické v mojom prípade. Moji dvaja spolubývajúci sa tvária, že sú v hladine beta, či gama a ja tu s otvorenými očami behám po žalúziách, ktoré sú celkom čisté. Ale ten prach na podlahe...!

Raňajky pri rozprávke som naposledy absolvovala asi v detstve. Ale táto rozprávka bola aj tak čímsi zvláštna. Rozprávka o Barbie??? Tak to som ešte nevidela. So záujmom v očiach som nielen ja, ale aj moji spoludiváci pozerala na ten starý televízor. „To je niečo ako moderná popoluška? Mohli radšej pustiť Od Kuka do Kuka,“ pýtala som sa ostatných. Dostala som jednoznačnú odpoveď: „Však budeš mať od Cooka do Cooka, koľko len chceš.“ So smiechom na perách a s jamkou v líci som dojedla svoje raňajky, všetko zapila pepsi colou, aby sa mi lepšie dýchalo a začala sa pomaly prezliekať. No nenápadne som pritom kútikom ľavého oka vždy sledovala ranný televízny program pre deti. Zuby umyté, vlasy zopnuté, kolenačky na nohách...nič mi už nechýba, pripravená na odchod. Ale zachráni princ našu popolušku? Posledných 10 sekúnd sme všetci traja stáli pred telkou  a s nádejou amerického happy endu nakoniec naše detstvo ostalo v penzióne a my sme sa vybrali do reality.

Po úvodnej a nevyhnutnej registrácii sme sa začali pomaly rozcvičovať. Ešte dobre, že nám náš sensei nenariadil klasickú hidari rozcvičku. Neviem, čo by si o nás pomysleli, keby sme začali behať po dojo ako splašené ovečky v lese. Síce slalom pomedzi postávajúcimi by mohol byť celkom zaujímavý. A ešte keby sme si pri každom spravili aspoň tri seikeny...hmm...musím navrhnúť trénerovi nejaké nové vylepšené doplňujúce kondičné cvičenie :o))))))))))) To bude ale makačka. Poniektorí ma zase znenávidia, ale poniektorí ma budú milovať.

Po 2,5 hodinovom vysvetľovaní a cvičení sme sa so škŕkaním v bruchu vybrali na obed. To, že sme museli na polievku čakať 10 minút, to bolo ešte v poriadku. Ale že sme museli čakať na hlavné jedlo ďalších 25 minút, to nám už veru nebolo po vôli. Keby som bola výbušnej povahy, tak by som tej čašníčke podstrčila C4 alebo nejaký slabší semtex. Teta obsluhujúca si k zápornému bodu pripísala jedno bezvýznamné plus, keď sa objavila aj s naším vyprážaným syrom. Pri pohľade na syr, z ktorého sa mohlo najesť minimálne päť hladných detí, som si pomyslela na svoj zas o niečo vyšší cholesterol. Ďakovala som vyššej moci, že sme už doobeda precvičili všetky kata v suwari waza. Už len predstava, ako sedím v iaize a vstávam do 4. kata, ma napínala. Takže s mierne plným a tažkým žalúdkom sme sa vybrali do dojo a už sme chytali svoje meče, lebo poobedňajší tréning sa práve začínal.

Po záverečnom ceremoniáli sa voľný večer mohol kľudne začať. Po dlhej úvahe sme sa všetci dohodli, že sa pôjde na Sayonara party, na ktorej sme predebatovali detaily zo seminára. Naša telepatia fungovala zase raz jednotne a boli sme už na odchode. Pred penziónom na terase akurát večerali naši kamaráti zo susedných Čiech. Rozhodli sme sa, že deň zakončíme pivom, aby sa nám dobre spalo a prisadli sme si k vedľajšiemu stolu. Po zábavných česko-slovesnských príhodách na zemiakových a betonárskych brigádach v Rusku som mala pocit, že táto krajina sa stáva mojou vysnívanou.  Keď sme všetci zaľahli do postelí, skontrolovali sme  ešte večerný televízny program. Akurát sa začínala Seagalovka. Bol to už starý film, keďže Steven bol ešte mladý a chudý a namiesto pištole používal svoje ruky.

Nedeľa 6:37. Oproti sobote sa môj spánok o pár minút predĺžil a ja som sa potešila zo svojho úspechu. Skontrolovala som žalúzie, ktoré boli ešte vždy celkom čisté a prach na podlahe, ktorý nezmizol. Počas raňajok sme sledovali film, ktorý by mohol byť pre niektorých „bibliou“ pre bojové umenia. Naučiť sa celé kung-fu z videopásky, to dá zabrať. Hlavný predstaviteľ filmu sa stal dočasne mojím hrdinom. Kde sa na neho „hrabe“ Bruce Willis!? Pobavení ranným filmovým dobrodružstvom sme sa vybrali do dojo. Tak ako sme predpokladali, doobedňajší tréning sa niesol v znamení koryu.  Ja som pekne zapadla do skupiny, ktorá doteraz viac videla ako cvičila koryu. Zakaždým, keď Cook sensei povedal „EASY“, sa moja dušička stávala menšou. Každá kata v mojom podaní mala podobu  pokusu a omylu. Keď moja beznádej dosiahla vrchol, seminár sa oficiálne skončil. Na rade boli skúšky.

Skúšajúca komisia pripravená, skúšaní nastúpení a symptóny skúšiek badateľné. Pri tichu, pri ktorom by aj myšlienky meditujúceho mnícha boli počuté, svišťali meče a fotoaparáty: fu, fu, fu, cvak,cvak, cvak... Pri pozornom skúmaní jednotlivých cvičiacich, ktorých tváre pomaly naberali belosť snehulienky, som bola rada, že som si svoje skúšky odložila na neurčito.

Pár minút a bolo po všetkom. Najdôležitejší papier s výsledkami už visel na stene a úspech jednotlivých skúšaných sa odzrkadľoval v ich úsmevoch. Naš klub sa rozšíril o ďalšie Ikyu. Vtáčatku trošku zviažeme krídla, aby nám z hniezda nevypadlo a nespadlo priamo na nos. Spokojní a šťastní s naším oddielovým úspechom sme sa vybrali domov, kde nás už čaká naše dojo...


                                                                                                                                                                                                                             Aďamón

 

Desing by Tito