You are here:   Home Events Reports 5. Medzinárodný Letný Budo Camp
5. Medzinárodný Letný Budo Camp PDF Print E-mail
User Rating: / 29
PoorBest 
Tuesday, 04 August 2009 12:41

Cesta na západ

 

Zraz o 7:00 pred obchodným centrom Carrefour. Takto sa to všetko začalo. No dobre tak o 7:15, keďže som sa nevedela vytrepať  z postele. Veď je začiatok prázdnin,  tak komu by sa chcelo tak skoro vstávať?  A dôvod?  No predsa letný BudoCamp v Modre....

Cesta prebehla bez problémov (čo je u mňa ako človeka s kinetózou veľké plus) a my sme o niekoľko hodín dorazili do cieľa. Konkrétne do vinárskej a ovocinárskej školy  v Modre, ktorá sa na nasledujúce štyri dni stala naším prechodným domovom.  Už pri príchode nás vítala nástenka s programom, hodnotením aj Hippie či Emo wall, kde sme si počas nasledujúcich dní mohli vyliať naše pocity (aj keď sa to neskôr zvrhlo na dopisovanie s kobuďákmi:D).  Keď sme sa všetci aj s našimi zbraňami usalašili, nastal čas na obľúbenú činnosť, bez ktorej by sa vôbec nedalo cvičiť. Sťahovanie stoličiek.  Ako spolu súvisia stoličky a bojové umenie? Jednoducho. Najprv sme ich museli vypratať z dojo,  aby sme mohli cvičiť (a že neboli práve najľahšie...). Potom nasledovala kapitola sama o sebe ...zmývanie.  Vlastnej duše a zároveň aj podlahy, pekne od začiatku každé ráno. No a po tejto pernej práci sme sa mohli konečne pustiť  do trénovania. A že ten program nevyzeral práve najľahšie: raňajky, iaido a jodo tréning, obed, iaido a jodo tréning, večera a nejaký ten večerný program (a to som nespomenula raňajší  voľný tréning,  na ktorom som sa akosi nezúčastňovala, kvôli spánkovej činnosti). Už v sobotu na nás však čakala výzva  s názvom exhibícia, takže poobedný tréning bol vlastne nácvik na slávne vystúpenie iaidištov. O ôsmej hodine večer sme už stáli nastúpení v telocvični a čakali sme na našu veľkú chvíľu.  Všetci  sme sa navzájom so cťou vykántrili, samozrejme až na nášho senseia, ktorý ako jediný zostal nažive.  Nasledoval pokus o vyhladenie štyroch kobudistických strážcov,  ktorí nakoniec preukázali svoje kvality a smrteľne rýchly útok nášho senseia prežili (ešteže si ten shinken vymenil za bokken, lebo potom by to malo iný výsledok). Tým sa síce naše úžasné a jedinečné predstavenie skončilo, ale exhibícia pokračovala s karate a kobudo.

Po večernej aktivite nasledoval tradičný úkon nášho klubu a to porada Hidari Iai Zen Do. O čom sme sa radili si už vážne nepamätám, ale  čestnými účastníkmi boli aj Kofola, Vinea a nealkoholické pivo.  Do našej ubytovne sme sa mali vrátiť do 23.00, čo akosi nezodpovedalo nášmu ponímaniu času, takže na konci  sme museli skoro utekať, aby nás nevymkli. Našťastie sme sa dostali k našim posteliam a upadli do sladkého bezvedomia očakávajúc  ďalší   deň.  Ani neviem ako, ale zrazu som sa zobudila a bola nedeľa.  V tento osudný deň, sme   sa rozhodli využiť slová nášho senseia, ktoré vyriekol ešte pre odjazdom do Modry : „ a zoberte si so sebou plavky“.  Ale keďže sme feudálne dojo, museli sme na doobednom tréningu prosiť naozaj úpenlivo (áno dokonca aj na kolenách).  Prosby pomohli (aj keď sensei zvažoval, že zakáže aj feudálnu demokraciu , tj. Zákaz prosenia) a poobede sme už nasadali do áut a smerovali  k seneckým jazerám. Samozrejme naše iaidistické šťastie zapracovalo a napriek pretrvávajúcim horúčavám počas minulých dní,  teraz sa nutne muselo rozpršať. Boli sme svedkami dramatického úniku ľudí z plnej pláže, ale keďže nám je výdrž vlastná, prečkali sme dážď a mohli sa  slniť.  Voda bola super ( dokonca sme navštívili aj Bora Bora) a k nálade prispeli aj lángoše :D Chýlilo sa k večeru, takže sme jazero museli opustiť a vrátiť sa, ale osvieženie pretrvalo  ( hlavne pri pohľade na spotených kobudistov, ktorí sa práve vracali z tréningu).

Pondelok som už cítila dôsledky našich tréningov (cítili to hlavne moje prsty, ktoré na jodo dostali zabrať), ale aj napriek tomu sa cvičilo výborne. Okrem cvičenia sa však v Budocampe našlo aj všeličo iné, napríklad prednášky o japonských mýtoch a legendách, či prvej pomoci alebo pingpongový turnaj, takže o zábavu sme mali postarané. Nič však netrvá večne, a tak sa aj náš pobyt chýlil ku koncu. V utorok sme mali poslednú možnosť dobre si zacvičiť v omamnom dyme z vonnej tyčinky, ktorý sa šíril zo shinzy.  Samozrejme pred tým sme museli už raz spomínané stoličky rozložiť naspäť. A po obede len čo sme sa rozlúčili s priateľmi z ďalekého západu, nastal čas na odchod. Cestou sme si urobili malú zastávku  u  Juraja Kubinca, kde sme sa dozvedeli o mečoch zasa niečo nové (no veď keď s tým cvičíme, nebolo by od veci niečo o tom vedieť, nie?:D) A pomaly ale isto nám ubiehali posledné kilometre našej dlhej cesty.  Na jednej strane som cítila úľavu a radosť z toho, že sa konečne vyspím vo vlastnej posteli, ale na druhej strane aj smútok  po úžasne prežitých piatich dňoch v Modre. Ešte mi asi chvíľu zostane nutkanie robiť rei všade, kam vkročím. 

Na tom istom parkovisku pred Carrefourom, kde sa to všetko začalo, len o päť dní neskôr a v inú hodinu sa partia ľudí prichádzajúcich z Modry rozlúčila a pobrala domov. So sebou  si odniesla krásne spomienky a prísľub, že si to na budúci rok opäť nenecháme ujsť.

 

                                                                                                                                                                                Katai

 

 

 

Desing by Tito