You are here:   Home Events Reports Majstrovstvá Európy Iaido Mierlo 2009
Majstrovstvá Európy Iaido Mierlo 2009 PDF Print E-mail
User Rating: / 49
PoorBest 
Thursday, 26 November 2009 22:58

Deň prvý – Cesta do Prahy:

A je to tu. Vyrážame. Takto pred mesiacom som si ešte hovorila, že mám dosť času, všetko stíham, najmä si precvičiť nihonme ushiro. Určite ju zase dajú, však je to dobrá vyraďovačka. Sú proste zákerní.

 

Blížime sa k českým hraniciam a môj žalúdok je ako vo zveráku. Som nervózna, nervóóózna. Mariánovi to radšej nepoviem, lebo ma buď bude zbytočne ukľudňovať, alebo si robiť zo mňa srandu. Radšej to predýcham. Nádych, výdych, hlboký náááááádych a výýýýýýýdych ...cítim sa ako na cvičení pre tehotné ženy. Nepomáha to, ešte viac ma to znervózňuje. „Čo?“ Marián mi niečo hovorí...len nech sa ma nič nepýta, momentálne nemám náladu komunikovať. Nechám ho nech sa vyrozpráva, budem len prikyvovať. Zatiaľ to zaberá, dám mu cukrík...možno to zaberie a bude ticho. Sláva, funguje to.

Praha. Konečne. Zapínam naše nové GPS. Obidvaja uvažujeme, ako sa bude volať. Po minúte rozmýšľania som navrhla meno „Leslie“. Návrch zamietnutý. „Jodie“. Návrh zamietnutý. „Julie“. Návrh zase zamietnutý. Kašlem na to. „A čo tak Ginger?“ navrhol Marián víťazoslávne. Neveriacky pozerám na neho, určite to meno už mal dávno prichystané. Nech je po ňom! Ale naša domáca rybička sa bude volať „Pán Kaišický“!!!

 

Deň druhý – Zúfalé manželky po nemecky:

Je 9.00 a my vyrážame z Prahy. 10.00. Konečne sme opustili Prahu.

„Niečo nie je v poriadku, signalizuje mi prehriatie motora,“ poznamenal Marián. Pane Bože! Len toto nie. Ďalších 100 km obidvaja jedným okom sledujeme teplotu motora na palubovke. Pomaly, ale isto sa zvyšuje. Po dlhom čase sa začnem modliť, nech stihneme doraziť do Holandska. Moje modlitby nezaberajú. Pravdepodobne preto, že sa modlím iba vtedy, keď už je neskoro. No super. Zastavujeme na najbližšom parkovisku, lebo teplota motora je ževraj 120°C. Otvárame kapotu, všetko vyzerá byť v najlepšom poriadku, všetko sa dá chytiť, nič tu nevrie. Buď budeme pokračovať ďalej s pocitom, že kedykoľvek a kdekoľvek ostane auto nepojazdné alebo nás čaká servis. Marián zvolil druhú alternatívu a volá asistenčnú službu, kde nás oboznamujú s nasledovnými krokmi:

1. do 15 minút zavolajú z odťahovej služby

2. servis je otvorený do 19.00

3. poisťovňa nič neprepláca

Po 20 minútach presviedčania sa, že sme zvolili tú správnu voľbu, zazvoní telefón. Ako prvé sa nás Nemka pýta, či máme hotovosť. Hotovosť = odťahová služba. Pani v telefóne sa pre istotu ešte raz pýta, či máme dostatok €. Možno nevie, že Slovensko patrí do EÚ a od januára je našou menou tiež euro. Po 45 minútach dorazí odťahové auto a na prekvapenie aj s komunikatívnym šoférom. Sadneme si k nemu do kabínky a po 10 minútach sa ocitáme pred servisom. Je 17.00 a mladý, trochu zmätený prijímací technik nám oznamuje, že auto nám opravia hneď ráno. Ideme sa ubytovať do hotela hneď oproti servisu. Mám pocit, že som na dovolenke. To, že o tomto čase sme mali byť v našom malom hoteli v Holandsku, tak to ma netrápi. Aspoň nemusím rozmýšľať nad súťažou. Pozerám sa na svoj meč cez celú izbu a mám výčitky svedomia. Mala by som si zasekať. Pár minút, aspoň 100 sekov. Namiesto meča beriem do ruky diaľkové ovládanie a prepínam. Samé nemecké stanice, samá nemčina...ahaho...CNN...no toto. Vypočujem si správy zo sveta. Ten ich moderátor musí na niečom fičať a poriadne. Prepínam ďalej. Zúfalé manželky. Síce nerozumiem, ale aspoň to má dej. Vypínam, idem spať.

 

Deň tretý – Akurát včas:

Toto som nečakala. 9.00 a auto je už opravené. Ako sme predpokladali, trebalo vymeniť iba teplotný senzor. Zapíname Ginger a ideme. Už len 350 km, to by sme mohli stihnúť poobedňajší tréning. Na parkovisku akurát stretávame kamarátov Čechov Tomáša a Pavlu. Aspoň nám povedia, kde máme ísť. Rýchla registrácia, teta z Holandska nás s úsmevom víta a pýta sa, či auto je opravené. Marián mi hovorí, že tá pani má 5-Dan. S úžasom sa na ňu ešte raz pozriem a pálim do šatne. Navliekam sa rýchlo do hakamy a konečne si obliekam moju „repre bundu“. Ešte jeden kukuč do zrkadla, vyzerám v nej dobre

Zamávame kamarátom z Maďarska, pozdravíme sa s ostatnými českými reprezentantmi a ideme sa rýchlo rozcvičiť. Máme na to 10 minút. Cupitám cez celú halu k mojej skupine Mudan-Shodan, ktorú má na starosti Aoki EIJI, Hanshi 8-Dan a Jock HOPSON, Kyoshi 7-Dan. Očami hľadám svojich dvoch súperov z Holandska a Francúzska, ktorých mám v skupine. Riadim sa heslom: Spoznaj svojho nepriateľa! Hlavne všetko nenápadne. Ó pane Bože. Ten môj Holanďan, to je čo zač. Pripomína mi africko-japonského indiána. Ale cvičí dobre, veľmi dobre. Panika, stres, žalúdok mám zovretý. Hlavne pokoj, musím sa sústrediť na cvičenie, využiť každú minútu. „Good strike!“ začujem z ľavej strany a pri otočke sa nenápadne pozriem. Sensei Hopson stojí pri mne, nadšene pozerá a kýve s hlavou. Jasné, že good strike. Však to je moja najobľúbenejšia technika v celom iaido. Bolo to poriadne bodnutie, také fajné karatistické bodnutie...xixixi.

Čakám na Mariána, kedy sa vráti z manager meetingu. „Kata 2, 6, 10“, zaznie z jeho úst. Ja som to vedela! Ja som vedela, že dajú dvojku a mala som tušenie, že aj šestku. Ale 10? 10?! Nechápavo krútim hlavou. Desiatka je moja obľúbená, ale kto by to očakaval, že?

 

Deň štvrtý – ... ... ... :

Budím sa uprostred noci, všade tma, s vyplašenými očami pozerám po izbe, nič nedokážem rozpoznať. Snívalo sa mi o upíroch, zakusli sa mi do krku, všade bola krv, moja krv. Pre istotu si rýchlo zakryjem krk paplónom, čo keď sú tu. Začínam byť zase paranoidná. A už žiadny Blade nasledujúce tri mesiace!

Takže 2, 6, 10...ešte raz 2, 6, 10. To si zapamätám, idem si ešte precvičiť párkrát embu. Povrch športovej haly je celý červený, všade nejaké čiary a samozrejme budem cvičiť v červenom zápasisku. Prečo by som to mala mať jednoduché. Nevidím ani svoju štartovaciu čiaru a k tomu všetkému tu svieti fajne slnko, ktoré ma oslepuje. To budem mať počas celého embu prižmúrené oči. Možno to bude vyzerať bojovnejšie. „Gogi!“ Niečo som dobabrala, rozhodcovia sa pozerajú na mňa, ja som určite vyšľapla zo zápasiska. Však pre moje shiho giri je toto zápasisko malé. Ale prečo sa tak dlho radia? „Hantei!“ Fíha, to som nečakala, prehrala som s Francúzom len 1:2, pričom to malo byť 0:3. Aj tak dobre.

Ten môj Holanďan je nejaký vystresovaný. Nevie, čo má robiť, to musím využiť. Dvojku by som mala za sebou, poďme na šestku. Bože, biela čiara predo mnou, musím spraviť veľký a potom malý krok pri otočke, nech zase nevystúpim. Ježis, však ja som v červenom zápasisku a nie v bielom. Už som načisto zmagorená z týchto čiar. Len kľud, všetko pomaly, mám čas. Už len záver mi chýba. Vôbec nie som nervózna, až sa tomu celkom čudujem. Však by som mala byť kúštiček nervózna, aspoň trošku. Nič. Namiesto toho, aby som sa sústredila, tak tu zvádzam boj s mojimi blbými myšlienkami. „Hantei!“ Yeeeees! Svoj cieľ som splnila, postúpila som do KO systému.

Ďalší Holanďan v poradí. Sledujem, ako cvičí. Tak teba ja zlatý môj musím poraziť. Postavím sa na svoju čiaru a môžeme začať. Už som naozaj sústredená na rozdiel od predchádzajúceho zápasu. .... .... .... rozhodnutie padlo, rozhodcovia zdvihli vlajky, odchádzam zo zápasiska, ani netuším, kto vyhral. Pozerám sa na vytešeného Mariána s ešte vytešenejšou Maďarkou, podávajú mi ruky...žeby som vyhrala? Takže bronzová medaila je istá. Hurráá!

 

 

                                                               Aďamón

 

 

 

 

Desing by Tito