Po februárovom spoločnom iaidó cvičení so zástupcami srbského dódžó Ždral (v preklade žeriav) sme sa na ich pozvanie vybrali po prvýkrát do Nového Sadu. Na začiatku tejto spolupráce nikto ani netušil, čo všetko majú Slovensko a Srbsko spoločné, ako veľmi sú si Slováci a Srbi podobní. Niet sa čomu čudovať, že hikaristi z Košíc si hneď porozumeli s chlapcami z Nového Sadu.
Nový Sad, tak ako aj Košice, je druhým najväčším mestom v Srbsku. Nový Sad je mestom, ktoré nazývali najkrajším mestom na Dunaji, mestom, ktorému Mária Terézia udelila špeciálnu výsadu slobodného kráľovského mesta, ale bohužiaľ aj mesto, ktoré zažilo bombardovanie počas vojny v bývalej Juhoslávii.
V piatok popoludní prebehla cesta ukážkovo, keď si odmyslíme maďarsko-srbský hraničný prechod, kde sme strávili hodinu. Po ceste sme v Budapešti vyzdvihli Tamáša, ktorý sa ku nám bez váhania pridal. V sobotu ráno sme si všimli, že náš apartmán sa nachádza hneď pri Ústave pre kultúru vojvodinských Slovákov. Boli sme prekvapení, keď sme sa dozvedeli, že Nový Sad je mesto, z ktorého sa riadi, koordinuje a prezentuje kultúra Slovákov v Srbsku. Sídli tu značný počet profesionálnych ustanovizní a inštitúcií, ktoré sa starajú o to, aby slovenská kultúra bola viditeľná v čo najširších súvislostiach a aby jej špecifiká a osobitosti sa rozvíjali čo najlepšie. Na ceste do dódžó sme prešli cez Šafárikovu ulicu. Názov ulice nám správne napovedal, že náš básnik, historik a slavista Pavol Jozef Šafárik pôsobil aj v Novom Sade ako prvý riaditeľ srbského pravoslávneho gymnázia. Niet divu, že srbskí lingvisti ho pokladajú za priekopníka srbskej filológie.
Po rannom vzdelávaní na ceste do dódžó sme došli do obrovského športového komplexu plného mladých tanečníkov, ktorí sa pred svojou veľkou súťažou rozcvičovali aj pred budovou. Zbadali sme aj vysmiate slovenské dievčence, ktorým sme zaželali veľa šťastia. Keď sme vstúpili do dódžó, jeho atmosféra nás hneď opantala. Je to dódžó, ktoré si karatisti svojpomocne zrekonštruovali a v ktorom panuje harmónia. Steny zdobia fotky rôznych majstrov s vydretými seikenmi, ale aj obraz majstrov zastupujúcich jednotlivé japonské umenia, vrátane iaidó. Cvičiť v takomto dódžó bolo nielen potešením, ale aj zodpovednosťou. Síce tento súkromný mini seminárik bol pod vedením nášho učiteľa Mariána senseia, on nebol jediný, kto na nás dozeral. Desiatky očí z portrétov slávnych majstrov plné disciplíny, odhodlanosti a tisícok hodín praktikovania, taktiež očakávali náš pokrok.
V priebehu dvoch dní sme mali dostatok času na všetky ZNKR Seitei kata. Každý z nás dostal informácie a obrovské množstvo detailov, ktoré je nutné zapracovať do najbližších skúšok. Ako je dobrým zvykom, seminár bol ukončený enbu, počas ktorého mohol každý odprezentovať pokrok nášho intenzívneho tréningu.
Z víkendového cvičenia a pobytu v meste na Dunaji si odnášame krásne spomienky aj vďaka pohostinnosti a atmosfére, ktorú pre nás Bojan a Nicola vytvorili. Ich odhodlanosť, zanietenosť a slovanská oduševnenosť nám pripomínajú naše začiatky v Iaidó …
